Tak na tomto blogu prvý depresívny článok.. Už bolo na čase čo? Ale nie..
No anyway... dnes bol zlý deň. Problém bol v tom, že som mala čas rozmýšľať počas jazdy z Česka domov. V týchto dňoch nie je rozmýšľanie dobré. Začalo to pesničkou (Christina Perry- jar of Hearts), ktorej text ma skrátka donútil spomenúť si na niektoré udalosti z Ameriky, ktoré som ešte nemala šancu oplakať lebo vtedy som potrebovala byť silná. Toto v kombinácii s tým, že mám poblbnuté hormóny a emócie kvoli krámom a ešte s tým ako mi chýba americká rodinka.. no nie dobré.
Každopádne som si večer písala s kamarátom, ktorému som sa snažila vysvetliť, že zvykanie si na slovenskú mentalitu a vlastne tie malé zmeny, ktorými prešli kamaráti kým som tu nebola je ťažké. Skrátka sa na to nedá zvyknúť zo dňa na deň a občas mi začnú liezť na nervy- to sa mi pred tým nestávalo. Snažím sa. Naozaj sa snažím ale občas mi to nejde a to ma neskutočne deptá. On mi povedal, že ja som sa zmenila. Ja to viem. Ale zmenili sa aj oni a ja som musela vymeni´t celé prostredie, nie len jedného človeka.
Najhoršie na všetkom je, že tu nemám človeka, s ktorým by som vedela ísť von a pokecať si o tom. O všetkom čím som prešla a vlastne o všetkom. Poznám veľa ľudí čo by sa to snažili pochopiť a pomocť. Problém ale je, že ja to s nikým z nich nechcem rozoberať a to mi skrátka dodáva pocit, že je so mnou niečo zle. Ja viem, že možem ale proste nechcem. Neviem prečo ale nevedela by som to. Nemožem to napísať dokonca ani sem.
Dni ako tento sa cítim neskutočne stratená, pokazená, rozbitá... Poznáte ten pocit, že prídete domov, ľahnete si na posteľ, vydýchnete a pomyslíte si "konečne doma"? Tak ja už nie. Nedokážem to spraviť lebo sa necítim doma tak ako pred tým. Sama neviem kde sa cítim doma. Jediné čo viem je, že som momentálne stratená ako nikdy.
No a preto tu sedím so slzami na lícach. Lebo dni a tento sa cítim lost a zabíja ma, že nedokážem byť bezstarostným a usmiatym človekom ako obvykle. Dni ako tento cítim všetko ublíženie, ktoré som mala cítiť pred tým ale obišlo ma lebo som musela byť silná. Teraz to už skrátka neviem.
Preto sa od zajtra vrátim k tomu, že sa musím "keep busy", bez času na rozmýšľanie. Moje stratené ja si na chvíľu znovu sadne do kútika a vynorí sa počas ďalšej slabšej chvíľky...
so let´s
Just keep smiling


